IT špecialistka o firemnom IT: Nevyberieme si, potrebujeme, aby časť práce za nás
prevzali technológie

Je jedno, či sa bavíme o výrobných linkách, agrodružstvách, logistických skladoch alebo online obchodoch. Zamestnanci používajú stále viac aplikácií a tie sú čoraz komplexnejšie. Na to, aby fungovali rýchlo a spoľahlivo, potrebujú „podhubie” – firemnú IT infraštruktúru.

Niekde sa o ňu starajú vlastné IT oddelenia firiem, inde si na to najímajú externých špecialistov. Marianna Richtáriková pracuje ako „ajtíčkárka“ už takmer 30 rokov a za ten čas vidí, ako sa mení svet, ktorému stále veľa radových zamestnancov, dokonca ani vrcholových manažérov, nerozumie. V rozhovore s ňou sme sa pokúsili preklenúť priepasť medzi tými, ktorí rozhodujú o tom, koľko peňazí investovať do firemného IT a jeho architektmi.

V rozhovore sa dozviete:

  • Rozdiel medzi tým, ako sa o IT vo firmách uvažovalo kedysi a dnes
  • Čo by sa dalo robiť s tým, keď sa vaši zamestnanci sťažujú na pomalé aplikácie
  • Či bol cloud iba „hype“ alebo sa naozaj oplatí firmám presunúť do neho dáta a aplikácie
  • Že aj medzi „ajtíčkármi“ existujú klany, ktoré medzi sebou súperia
  • Ako mať za rovnaké peniaze viac „železa“ a nie je reč o rude

Ženy v riadiacich IT pozíciách nevidieť veľmi často. Čo máte na starosti vy?

 

Som manažérkou tímu v IT firme Soitron a venujem sa architektúre a navrhovaniu firemných sietí.

 

Je rozdiel v tom, ako sa firemné siete budovali voľakedy a ako sa budujú dnes?

 

V minulosti sa skladali siete z akýchsi stavebných prvkov, pričom každý bol určený na jednu konkrétnu vec. Ich životnosť bola tak päť až osem rokov. Každý prvok siete bolo potrebné ručne nakonfigurovať.

 

Keď ale prichádzalo čoraz viac požiadaviek na úpravu a zmeny vo firemnej sieti, objavili sa manažovacie nástroje, ktoré umožňovali robiť ich hromadne pre skupiny zariadení – napríklad sa dali naraz upraviť nastavenia na WiFi prístupových bodoch, prepínačoch firewalloch a podobne.

 

Čo sa ďalej menilo boli taktiky proti bezpečnostným hrozbám – ako zabrániť šíreniu škodlivého kódu, zamedziť neautorizovanému prístupu. Na to vznikali ďalšie a ďalšie manažovacie softvéry. Až sme sa dopracovali k tomu, že celá sieť sa dá vlastne meniť softvérovo – preto tomu hovoríme softvérovo definované siete.

 

To znamená, že nie je  potrebné prísť k zariadeniu a niečo na ňom ručne nastavovať. Dá sa to urobiť cez nejaký program.

 

Hardvér, teda porty a prenosová kapacita sú akoby oddelené od toku dát – bežia na dvoch samostatných vrstvách.

 

Čiže keď dnes chcem vytvoriť novú časť siete – stačí mi k tomu softvér. Nemusím prísť fyzicky k zariadeniu a niečo na ňom meniť. Takto viem tiež pridávať užívateľov, meniť oprávnenia pre celé skupiny, nastavovať bezpečnostnú politiku a prepájať siete medzi sebou – napríklad pobočky s datacentrom.

 

Čo iné ešte, okrem sietí, tvorí firemné IT?

 

Tradičnú architektúru tvoria okrem sietí ešte dva piliere – úložiská, takzvaný „storage“ a servery, ktoré sa starajú o výpočtový výkon. Obvykle majú každú časť na starosti iní špecialisti. Ak treba urobiť nejakú zmenu, je to zložitejšie ako pri technológii, ktorá všetky tieto tri časti spája dohromady. Vtedy už hovoríme o takzvanej hyperkonvergovanej infraštruktúre.

 

To znie zložito.

 

Názov je zložitý, ale výsledkom je zjednodušenie. Hyperkonvergovaná infraštruktúra v sebe integruje všetky vyššie uvedené časti do jedného zohratého celku.

 

Zjednodušenie manažmentu je teda to, čo je pri novom hyperkonvergovanom prístupe najzásadnejšia zmena?

 

Nepovedala by som, že je to networking. Skôr ide o flexibilitu celého riešenia.

 

Flexibilita mi evokuje malú alebo strednú firmu, ktorá možno ešte nevie, ako rýchlo bude rásť, a s tým aj jej požiadavky na výkon. Vy ste ale začali príkladom, kde má firma buď vlastné datacentrum alebo využíva služby externého datacentra. To asi nie je prípad väčšiny firiem.

 

Hyperkonvergovaná infraštruktúra je podľa mňa určená do datacentra. No možno by sme si mali povedať, čo tým myslím, keď hovorím datacentrum. Je to srdce IT.

 

Je to miesto, kde ukladáme dáta, výpočtovú kapacitu, všetky aplikácie – na jednom mieste. Fyzicky to tak byť nemusí byť, ale z pohľadu užívateľa ich ukladáme na jednom mieste. Ďalej regulujeme prístup užívateľov do tohto miesta. Či už je to z bezpečnostných dôvodov alebo z dôvodu nejakej hierarchie. Jednoducho datacentrum je uzol, kde máme všetky informácie a aplikácie. A čo je hyperkonvergovaná infraštruktúra? Sú to v podstate kusy hardvéru, ktoré v sebe obsahujú všetky tri základné súčasti tradičnej infraštruktúry, len sú všetky tie kusy hardvéru pekne poskladané dohromady.

 

To znamená, že je to v podstate hardvérová obdoba tradičného datacentra? V čom je potom medzi nimi rozdiel?

 

Prípad mnohých, aj stredne veľkých firiem, dnes je, že IT infraštruktúru majú ešte u seba – tomu hovoríme „on premise“, a časť vecí presunuli do cloudu, do cloudových datacentier, nemusí to byť iba jedno. Hyperkonvergovaný systém je akoby kúsok skladačky, ktorý nám predtým chýbal a všetko to pekne pospája. Dokáže byť súčasťou starej infraštruktúry a súčasne prepojiť cloudy tak, aby sme mohli elasticky napríklad rozťahovať aplikácie medzi tou našou časťou a tou časťou, ktorá je v cloude, prípadne v niekoľkých cloudoch. To už závisí od toho, čo je pre firmu aj finančne najvýhodnejšie.

 

Nie sú tam ale nejaké obmedzenia, čo sa týka kompatibility?

 

V tej súvislosti si musíme najskôr povedať, čo je to takzvaný orchestrátor. Je to v podstate niečo ako aplikácia na manažovanie virtuálnych zariadení a sietí. Virtuálne sú tie, ktoré neexistujú fyzicky, ale sú akoby naprogramované. Takže, keď sa IT manažér pozrie do počítača, vidí, že má v sieti zapojené dajme tomu tri servery, no v skutočnosti ani jeden z nich neexistuje fyzicky. Všetko sú to simulácie, ktoré nám na jednom kuse hardvéru umožňujú vytvárať virtuálne prostredia, lebo je to efektívnejšie ako kupovať tri naozajstné servery, ktorých kapacita by ostávala nevyužitá.

 

Orchestrátor slúži na manažment týchto virtuálnych súčastí. Výhodou niektorých hypekonvergovaných riešení, napríklad HyperFlexu od Cisca je, že na nich dokážu bežať rôzne orchestrátory. Takže môžeme žiť aj s nástrojmi, ktoré už firma používa. Ak firma používa VMware orchestrátor, tak bude bežať aj na hyperkonvergovanej infraštruktúre. Ak používa riešenie od Microsoftu, bude bežať aj to. Viem si to kombinovať tak, ako mi to vyhovuje.

 

Namiesto celých skríň dnes už stačí jedna „krabica”

 

Napriek tomu, že vy nemáte na starosti predaj týchto riešení, pravdepodobne máte hrubú predstavu o tom, aké náročné je to pre firmy z finančného hľadiska. Kedy sa už do niečoho takého oplatí zainvestovať?

 

Sú tam samozrejme plusy a mínusy. Začnem tými mínusmi, aby som mohla skončiť plusmi. Rozhodovanie pre tento typ riešenia je komplikované, pretože vo firmách nebýva zvykom robiť investíciu do IT naraz. Sieť vo firme má, dajme tomu, nejaký svoj životný cyklus. No servery a dátové úložiská majú vlastný. Keď chce firma investovať do hyperkonvergovanej infraštruktúry, musíme všetky tri životné cykly zladiť. Alebo musíme presvedčiť zákazníka, že má zmysel urobiť tento typ investície, pretože to neskôr výrazne pocíti na jeho návratnosti. Dá sa k tomu totiž pristúpiť aj iným spôsobom, a to tak, že sa nasadí kus z tohto riešenia len ako doplnok na nejaký typ aplikácií do datacentra a ten ním postupne prerastie.

 

Čo by boli tie plusy?

 

Hlavným plusom tohto riešenia je jeho výkonnosť. Existujú porovnávacie testy, ktoré ukazujú, že s výrazne nižším výpočtovým výkonom, to znamená s výrazne nižšími hardvérovými zdrojmi, či už na úrovni procesorov alebo na úrovni diskov, dokáže hyperkonvergovaná infraštruktúra (v porovnaní s tradičným riešením) obslúžiť vyšší počet aplikácií, prístupov a požiadaviek. Druhá vec je, akým spôsobom sa to dá celé škálovať. To sú prípady, keď ako firma rastiete a potrebovali by ste ukladať viac dát. Zrazu máte viac zamestnancov, viac koncových zariadení – desktopov, notebookov, čo znamená, že máte viac aplikácií. Alebo potrebujete testovať nejaký vlastný nový softvér.

 

Skúste si predstaviť tie tradičné riešenia. Sú to veľké otvorené skrine s policami, takzvané racky, do ktorých sa zasúvajú krabice. V každej je nejaký z troch typov hardvéru – dátové polia a servery prepojené sieťovou infraštruktúrou, ktorými sa zaplní celá skriňa, celý rack. To je ten starý oddelený prístup.

 

Hyperkonvergovaná infraštruktúra, bez ohľadu na to, o akom výrobcovi sa bavíme, to už nie sú celé racky. Je to len jedna z krabíc, v ktorej je všetko dohromady pekne zintegrované, kompatibilné a odladené. Zákazník dostane za svoje peniaze viac.

 

IT tímy medzi sebou súperia najmä vo veľkých firmách

 

Zaujíma ma, ako sa to prejaví pri bežnej práci. Inak povedané, nie je to len teoretické zvýšenie výkonu? Vedia riešenia ako HyperFlex pomôcť aj zamestnancom v organizácii?

 

Je to trochu zjednodušený pohľad na vec, pretože vždy treba pátrať po dôvode, prečo daná aplikácia chodí pomaly. Môže to byť aj preto, lebo je proste zle napísaná, v tom prípade pomôže máločo. Za pomalosťou aplikácií je veľa technických otázok. V každom prípade, toto konkrétne riešenie, ktoré ste spomenuli, vykazuje naozaj veľmi vysoké výkonnostné parametre, nielen čo sa týka výpočtového výkonu ako takého, ale aj zrýchlenia a odstránenia oneskorení v odozvách systému. A to práve kvôli tomu, že to riešenie je integrované, vyladené, tak aby to spolu fungovalo čo najlepším možným spôsobom. A teda jeho výkonnosť, ale aj architektúra prispievajú k tomu, že aj odozvy aplikácii môžu byť rýchlejšie.

 

Keď má hyperkonvergovaná infraštruktúra toľko výhod, prečo ju už nemajú všetci?

 

Keď necháme bokom otázku peňazí, hlavným dôvodom je, že filozofia aj spôsob práce na IT oddeleniach sú stále založené na delení troch základných častí IT. Zvlášť u veľkých zákazníkov sú to naozaj samostatné tímy. Keď je niekde pomalá odozva, tak „aplikačníci“ hovoria, že je to problém siete a „sieťari“ hovoria, že problém je s aplikáciou. Keď networkingoví špecialisti riešia nejaký problém, väčšinu času venujú práve dokazovaniu, že sieť je v poriadku a problém je inde.

 

Sú teda rôznorodé špecializované tímy pripravené na hyperkonvergované riešenia? Budú si vedieť poradiť s ich nasadzovaním a nastavovaním aj napriek tomu, že doteraz sa venovali iba jednej veci?

 

Ja si myslím, že sú. Minimálne vo svete serverov a dátových úložísk sa orchestrátory, virtualizácia a rôzne ďalšie systémy a nástroje používajú už veľmi dlho. To znamená, že ľudia s týmito špecializáciami sú už na to zvyknutí.

 

IT manažér s komplexnými zručnosťami sa firme asi oplatí. No neznamená to, že tým stráca schopnosť vidieť niektoré špecifické problémy vo firemnom IT viac do hĺbky?

 

Stále potrebujeme, aby IT manažér do hĺbky rozumel princípom, ale nemusí už nastavovať každý jeden parameter ručne. Túto rutinnú prácu mu šetrí automatizácia. Preto idú do popredia orchestrátory. Používa sa stále viacej aplikácií, ktoré sú čoraz komplexnejšie. Platí to pre každé odvetvie. Ak to má byť zvládnuteľné, musí to byť zvládnuteľné s pomocou nástrojov, ktoré tú komplexitu znižujú.

 

Hitom sú hybridy – kombinácia cloudu a vlastných serverov

 

Vidíte nejaký trend aj vo veľkosti IT tímov na strane zákazníkov?

 

To záleží od typu zákazníka, ale tímy vo všeobecnosti nerastú. Oni ani veľmi nemajú kam rásť. U menších a stredne veľkých firiem nikdy neboli veľké a nikto nemá chuť míňať viacej peňazí na IT. A keby aj veľmi chceli, tak na trhu chýbajú ľudia. Vo veľkých podnikoch sú tímy väčšie, ale takisto nerastú. Nedostatok ľudí s potrebnými znalosťami pociťujú ešte oveľa viac.

 

Firmy v minulosti vkladali veľkú nádej do cloudu. Hovorilo sa, že celú IT infraštruktúru premiestnia tam, a tým pádom už nebudú potrebovať toľko ľudí na správu vlastného riešenia. To sa však veľa firmám nepodarilo.

 

Veľmi veľa serióznych inštitúcií používa cloud stále viac a viac. Zoberiem si ako príklad banky, ktoré v čase, keď cloud prichádzal na trh, tvrdili, že to nie je pre nich. Dnes hovoria, že core biznis majú stále u seba, ale masívne prechádzajú napríklad na Office 365 alebo iné cloudové služby. To isté platí pre vývojárov. Cloud je presne to, čo potrebujú.

 

Veľkým trendom je dnes hybridné prostredie. Ako využiť cloudy a prepojiť ich rozumným spôsobom so svojím „on premise“ prostredím a získať z toho benefity.

 

Viackrát sme spomenuli HyperFlex riešenie od Cisca. Čo je na ňom iné v porovnaní s technológiami iných výrobcov hyperkonvergovaných riešení?

 

Výhody pre zákazníka sú celkom určite integrácia, rýchlosť nasadenia a výkon. Keď ho nasadzujeme u klienta, vieme garantovať spoľahlivosť, máme s tým dostatok skúseností a úroveň servisu je bezprecedentná.

 

Zaujíma ma váš názor ako „sieťarky“. Bola prekážkou napríklad výkonnosť liniek?

 

Stáva sa nám u zákazníkov, aj u naozaj veľkých zákazníkov, že ich najnovšie linky zrazu bývajú preťažené, spomalia sa aplikácie a my zisťujeme, že vtedy sa napríklad aktualizuje Microsoft. Robíme opatrenia na to, aby sme to obmedzili. Druhá vec je, že ak si niekto myslel, že linky budú tak lacné, že to v podstate už nikoho nebude zaujímať a kapacita sa navýši, ukázalo sa, že to nebola úplne pravda.

 

Ešte sme sa nedotkli bezpečnosti. Hrá aj tu nejakú rolu, či ide o tradičnú IT infraštruktúru alebo hyperkonvergované riešenie?

 

Nie, na bezpečnosť treba myslieť vždy.

ROZPRÁVALI SME SA S:

marianna richtarikova

 

MARIANNA RICHTÁRIKOVÁ

Odborníčka na hyperkonvergovanú infraštruktúru

HYPER JEDNODUCHO O HYPERFLEXE